www.EKOškola.sk -> biodiverzita

Každé víťazstvo nad prírodou sa nám vracia v podobe neočakávanej odplaty. Odhaduje sa, že celosvetovo dosahujú emisie z výfukov motorových vozidiel až 10 miliárd metrov kubických každý rok. Pozoruhodné je, že i napriek zlepšeniu účinnosti čistenia spalín dochádza, v dôsledku narastajúceho počtu vozidiel na cestách a ich častejšieho používania, k celkovému zvyšovaniu emisií.

Najdôležitejšími škodlivinami, ktoré sú produkované pri premávke motorových vozidiel sú:

tuhé častice
oxid uhoľnatý (CO)
uhľovodíky (HC)
tekavé látky (VOCs)
oxidy dusíka (NOx)
oxid síričitý (SO2)
ťažké kovy (napr. olovo)
oxid uhličitý (CO2) z hľadiska globálnych klimatických zmien

Oxidy dusíka	až 63,00%
Organické látky (napr. benzén)	47,00%
Tuhé častice	10,25%
Oxid síričitý	6,50%

Koncentrácia škodlivín vo vzduchu býva v niektorých častiach mesta oveľa vyššia ako priemer. Také sú napríklad:

Podľa štúdie „Európskeho centra kvality vzduchu“ až 70% miest vykazuje minimálne raz do roka výskyt tzv. zimného smogu, ktorý je charakterizovaný zvýšenými koncentráciami tuhých častíc, SO2 a NO. Navyše vo všetkých krajinách EU sa vyskytuje aj tzv. letný smog, pri ktorom koncentrácia prízemného ozónu prekračuje limity ochrany zdravia.

CO2	asi z 50-tich %
metán	18,00%
Oxidy dusíka	6,00%
freóny	14,00%
a niektoré ďalšie plyny...

Vypúšťame plyny ako oxid uhličitý, metán, alebo chlorfluoruhľovodíky (CFC= freóny), ktoré pohlcujú teplo a sú odpadovými produktmi našej civilizácie. Metán vzniká v ryžových poliach a zo stád dobytka. Na vzniku týchto splodín sa podieľame priamo.

Obľuba konzumovať hovädzie mäso spôsobila násobenie počtu kusov hovädzieho dobytka. Momentálne pripadá na každých štyroch obyvateľov planéty jedna krava. Baktérie, ktoré rozkladajú celulózu v žalúdku kravy, premieňajú 3 až 10% váhy krmiva na metán, ktorý vychádza z kravy na jej druhom konci. Odhaduje sa, že takýto spôsob (tzv. flatulenčný faktor) sa pridáva do atmosféry takmer 100 miliónov ton metánu ročne, čo stačí nato, aby tým vzrastala teplota planéty.

Ryžové polia sú považované za najdôležitejší zdroj atmosférického metánu. Korene ryže zachytávajú metán z bahna na dne, plyn putuje rastlinou a potom je vypúšťaný do ovzdušia. Týmto spôsobom sa dostáva do ovzdušia 150 miliónov ton metánu ročne z 1,5 miliónu km2 ryžových polí na svete.

Metán takisto vzniká pôsobením termitov ( asi 5 miliónov ton za rok), z mokradí, spálených lesov a saván a zo zahnívajúcich vodných plôch a skládok.

Všetky tieto zdroje dávajú dohromady asi 500 miliónov ton metánu ročne, a každým rokom o 50 miliónov ton pribúda.

Tieto plyny rovnako ako v skleníku, prepúšťajú teplo dovnútra, ale zabraňujú mu vrátiť sa späť do vesmíru.

Ak dojde k otepleniu o niekoľko stupňov, je zákonité, že trilióny ton metánu, ktoré sú viazané na dne močiarov tundry a plytkých arktických morí, sa začnú uvoľňovať a unikať do atmosféry, čím sa stanú skleníkovými plynmi. Ako zachytávač tepla je molekula metánu 20-30 krát účinnejšia v porovnaní s molekulou CO2.

Čím viac sa Zem ohreje. Tým viac sa uvoľní Oxidu uhličitého a metánu z pôdy a oblastí zničených lesov, a tým viac sa bude Zem ďalej ohrievať.

Každé motorové vozidlo spaľujúce benzín alebo naftu, spôsobuje emisie oxidu uhličitého do atmosféry. Spálením jedného litra benzínu dochádza k vzniku asi 2,5kg tohoto plynu. CO2 síce nie je pre organizmus toxický, má však vplyv na niečo oveľa podstatnejšie, na zmenu globálnej klímy (skleníkový efekt). Oxid uhličitý je skleníkový plyn a je zodpovedný za viac ako 50% emisií prispievajúcich k tomuto v súčasnosti najzávažnejšiemu ekologickému problému.

Využívanie fosílnych palív, výrub dažďových pralesov a ohrozovanie morského planktónu v dôsledku znečisťovania morí má za následok zvyšovanie koncentrácie oxidu uhličitého v atmosfére a tým aj k zvyšovaniu skleníkového efektu.

Stabilizácia globálnej teploty Zeme (zastavenie nárastu priemernej teploty) by si vyžadovala až 60%-né zníženie celosvetových emisií CO2 do roku 2050. Toto by bolo možno uskutočniť len veľkým počtom opatrení, ktoré však dodnes neboli realizované ani v jednej krajine.

Spaľovaním fosílnych palív vzniká ročne 5-6 miliárd uhlíku a ďalších 2-3 miliardy ako dôsledok ničenia lesov.

Aby sme vytvorili podmienky, kedy nedochádza k nárastu koncentrácie CO2 v atmosfére, museli by sme obmedziť spotrebu palív o 70-80%, a to len nato, aby sa zastavil otepľovací proces. Zatiaľ sa svet nemôže dohodnúť ani na 20%-nom obmedzení. Obmedzenie by muselo začať okamžite.

Počas spaľovania paliva sa do ovzdušia uvoľňujú aj ťažké kovy v benzíne, resp. nafte, ako napríklad arzén (As), kadmium (Cd), ortuť (Hg), olovo (Pb), zinok (Zn).

Najčastejšie sa spomínajú v súvislosti s vplyvom na zdravie človeka. Vplyv olova vo vzduchu na zdravie obyvateľstva sa prejavuje najmä v oblasti znižovania IQ u detí, ktoré bolo pozorované na viacerých miestach a dokumentované mnohými odbornými štúdiami.

Na medzinárodnej úrovni prebieha intenzívny proces so snahou o úplné zakázanie predaja olovnatých benzínov. Z hľadiska situácie u nás je chvályhodné, že kým obsah olova vo vzduchu predstavuje stále vážny problém v niektorých krajinách (Grécko, Španielsko, Portugalsko), na Slovensku sa ako v jednej zo štyroch európskych krajín (Rakúsko, Dánsko, Fínsko, Slovensko) podarilo v dôsledku úplného vylúčenia výroby olovnatých benzínov tento problém eliminovať.

Emisie síry pochádzajú najmä zo spaľovania nafty v nákladných vozidlách, traktoroch, lokomotívach, stavebných strojoch a lodiach.

Síra obsiahnutá v palive sa dostáva do atmosféry vo forme oxidu síričitého, ktorý v dôsledku reakcie s atmosférickou vlhkosťou vedie k vzniku kyslých dažďov.

Kyslé dažde spôsobujú okysľovanie pôdy, čo má za následok poškodenie 31 miliónov ha lesov len v strednej Európe. Vymieranie niektorých druhov rýb v jazerách a vodných tokoch, v dôsledku zvýšenia kyslosti vody, je už dnes napr. vo Švédsku bežnou skutočnosťou. V tejto krajine je vážne zasiahnutých už 18 000 z celkového počtu 85 000 jazier. V južnej časti sú zvýšenou kyslosťou vôd ohrozené prakticky všetky jazerá.

Samotný oxid síričitý je pre človeka toxický, pričom pôsobí na tkanivá v ústnej dutine, v nose a v pľúcach. Spôsobuje najmä astmatické ochorenia. Kyslé dažde spôsobujú v USA približne 50 000 úmrtí ročne. Okrem toho spôsobujú aj koróziu kovových predmetov, eróziu budov a kultúrnych pamiatok. Na základe štúdia americkej Enviromental Protection Agency, škody v dôsledku erózie, poškodzovania budov a iných stavieb dosahujú len pre 17 amerických štátov ročne 6 miliárd dolárov.

Zabezpečenie únosného zaťaženia pôdy sírou by si vyžadovalo 80-90%-né zníženie emisií.

Napriek tomu, že až 4/5 vzduchu predstavuje dusík, jeho oxidy v emisiách (NO, N2O, NO2), vznikajúce pri spaľovaní palív, predstavujú riziko pre životné prostredie a organizmy.

Oxidy dusíka vznikajú pri zohriatí vzduchu pri spaľovaní palív a ich množstvo závisí na teplote procesu = čím je teplota vyššia, tým vyššia je ich tvorba. Viac ako 90% oxidov dusíka sa nachádza vo forme NO- oxidu dusného (reaguje v dôsledku vysokého tlaku a teploty v motore), ktorý sa vo vzduchu rýchlo mení na NO2- oxid dusičitý, tento vzniknutý oxid sa zas mení na kyselinu dusičitú, ktorá sa spája so vzdušnou vlhkosťou a vedie ku vzniku kyslých dažďov.

Emisie N2O ničia ozónovú vrstvu a predstavujú tiež tzv. skleníkový plyn, spôsobujúci klimatické zmeny.

V EÚ spaľovanie fosílnych palív tvorí takmer 2/3 emisií, zvyšok pochádza z výroby elektriny a tepla. V krajinách strednej a východnej Európy je to skôr naopak.

Tuhé častice predstavuje zmes látok pozostávajúca z uhlíka, prachu a aerosólov. Sú to vetrom unášané prachové častice a takmer neviditeľné častice. Tento odpad vzniká hlavne pri spaľovaní nafty. Nafta sa zvykne pokladať za čistejšie palivo ako benzín, lebo pri jej spaľovaní vznikne menej CO a NO. Avšak z pohľadu emisií tuhých častíc a ich vážneho vplyvu na zdravie človeka je nafta rovnakou mierou škodlivá.

Uhľovodíky sú napríklad ropa, benzín, nafta alebo zemný plyn. Niektoré z týchto látok sú tekavé organické látky (VOCs), ako napríklad benzén, ktorý má rakovinotvorný účinok. Uhľovodíky reagujú s dusíkom pri účinku slnečného žiarenia a vytvárajú iné škodliviny, ako napríklad prízemný ozón.

Medzi uhľovodíky patria ja tzv. polyaromatické uhľovodíky (benzopyrén, fluoratén), ktoré sú taktiež rakovinotvorné.

Uhľovodíky však môžu unikať aj odparovaním z nádrže v lete, alebo počas čerpania paliva.

Využívanie ropy ako fosílneho paliva sa výraznou mierou podieľa aj na znečisťovaní morí a oceánov ropnými produktmi. Ľudia majú predstavu, že moria a oceány majú nekonečnú kapacitu pohlcovať rôzne odpady.

V skutočnosti je ich znečistenie také veľké, že je pozorovateľné na takmer všetkých miestach sveta. Len v období 15 rokov došlo ku 186 veľkým nehodám (tých menších bolo oveľa viac), ktoré sprevádzal únik minimálne 1300 ton ropy. Škody na životnom prostredí, flóre a faune, dosiahli niekoľko miliárd dolárov.

Dôsledky takýchto nehôd sú obrovské a vyžadujú si značné náklady na čistenie. Súvisí to aj s tým, že tankery sú stále väčšie, aby mohli prepravovať stále väčšie objemy ropy, k čomu ich núti stále zvyšujúci tlak konkurenčného prostredia. K únikom ropy dochádza však aj počas normálnej prepravy. Tankery sú totiž na spiatočnej ceste naplnené vodou (ako záťaž) a pri vyprázdňovaní je voda spolu so zvyškami ropy vypúšťaná do mora.

Thomas Midgley sa spokojne obzeral po miestnosti a usmieval sa. Na jeho prednášku v Americkej chemickej spoločnosti prišlo veľa ľudí. Chemici majú tiež radi trocha predstavenia. Dr. Midgley si dal nádobku, obsahujúcu jeho najnovší triumf chémie, pred tvár a zhlboka sa nadýchol jej obsahu. Keď zdvihol tvár, v dave ľudí bol nepokoj, ale keď uhasil sviečku stojacu v druhej nádobe, do ktorej vydýchol pomaly trubičkou z úst, ozval sa smiech a potlesk. Tom Midgley sa zas predviedol- objavil bezpečný, nejedovatý, nehorľavý plyn, ktorý môže od základov zmeniť chladiarenský a klimatizačný systém. Tak sa dostal prvý krát na verejnosť freón. Bolo to v marci 1930 a vedci sa rozplývali nadšením z vynálezu jedného z ich kolegov.

O štyridsať rokov neskôr sa zlúčenina Thomasa Midgleya a jej deriváty vyrábali v neuveriteľnom množstve. V roku 1976 vyrobil americký priemysel 340 000 ton CFC ročne. Vtedy ešte nikto netušil o skrytých hrozbách tohoto zázračného plynu. Asi 55% všetkého vyrobeného CFC sa používalo ako náplň do sprejov. Používalo sa na čokoľvek: do riedidiel, čistiacich prostriedkov, do automobilovej klimatizácie... CFC našlo široké uplatnenie, malo nízke náklady a bolo chemicky stále. Zdalo sa, že nereaguje s ničím. Bola to dokonalá zlúčenina, dokonalý výtvor ľudského ducha.

V roku 1972 sa na ďalšom vedeckom mítingu znovu prejednávala neuveriteľná chemická stabilita CFC. Sherwood Rowland vyslovil len tak na chodbe myšlienku, že by sa určite ale tento plyn po čase rozložil ultrafialovým žiarením.

V roku 1973, keď Rowland spolu s Molinom spracovali výpočty, ktoré ukázali ničivú silu CFC, nemohli uveriť tomu, čo zistili: CFC zostáva stabilné v nižších vrstvách atmosféry, ale akonáhle sa dostanú dostatočne vysoko, 50 až 80 km nad povrch zeme, UV žiarenie ich rozkladá a oddeľuje od nich atómy chlóru, ktoré potom útočia na ozónovú vrstvu. Každý atóm chlóru dokáže zničiť až 100 000 molekúl ozónu!

„Najprv sme si mysleli, že sme urobili nejakú obrovskú chybu: to číslo sa nám zdalo strašne vysoké. Dovtedy sme nikdy nepočuli, že by sa dal ozón takýmto spôsobom ničiť. Nikto sa o ničom podobnom nezmienil. Mysleli sme si, že keby číslo bolo také veľké, že by sa o tom niekto zmienil pred nami.“

Keď Rowland a Molin oznámili svoje výsledky, šokovali svojich kolegov požiadavkou okamžitého zákazu výroby CFC pre použitie v sprejoch. Prehlásili, že CFC oslabuje ozónovú vrstvu takým spôsobom, že sa výrazne zvýšia ochorenia rakoviny kože a ďalej môžu tiež prispieť ku globálnej zmene klímy. Týmto vyhlásením sa ale samozrejme postavili proti priemyslu, kde sa už točilo vďaka CFC 28 miliárd ročne.

Ľudia z priemyslu sa snažili zahovárať ich výsledky, v roku 1977 dokonca prezident firmy vyrábajúcej spreje prehlásil, že kritika CFC bola výmyslom ministerstva propagandy KGB.

V roku 1978, päť rokov po ich objave, počítačový model potvrdil Rowlandovu a Molinovu teóriu, že CFC sa môže rozpadať pod UV žiarením a ich hypotéza oslabovania ozónovej vrstvy bola prijatá.

Zdalo sa, že sa problém vyriešil, keď sa vlády pod tlakom verejnosti, ktorá bojkotovala používanie CFC, zaviazali regulovať jeho použitie. Ale zdanie klamalo.

CFC sa začalo používať v nových oblastiach- ako chladiaci plyn v priemyselných a automobilových klimatizáciách, ako médium používané v penových tepelných a zvukových izoláciách, v penových obaloch, v riedidlách a na čistenie elektronických súčiastok. Chlór o vodíkové zlúčeniny podobného typu, ktoré sa nazývajú halóny, boli 10 krát účinnejšie, čo sa týka ničenia ozónovej vrstvy. Plnili sa nimi hasiace prístroje. Medzitým vedci pokračovali vo svojich učených debatách a došli k záveru, že ozónová vrstva by mohla byť zničená v rozsahu 2 až 20%. Nikomu sa príliš nechcelo výsledky uverejniť, až v roku 1985 britský vedci objavili obrovskú ozónovú dieru v Halleyovej zátoke na pobreží Antarktídy.

Niekoľko výskumných skupín vrátane Britského Antarktického výskumu, NASA a Amerického národného úradu pre oceány a atmosféru nedokázalo uveriť svojim meraniam. Zaznamenané poklesy boli také veľké (až 40%) a predstava, že diera mohla mať veľkosť celého kontinentu, výskumné skupiny prehlasovali, že merania boli ovplyvnené zlyhaním prístrojov a počítačov.

Vrstva chrániaca Zem sa nemenila postupne a nebola lineárna, ako to predpokladali vedci. Hrúbka ozónovej vrstvy nebola úmerná množstvu CFC v atmosfére. Miesto toho došlo k náhlemu otvoreniu veľkých dier v niektorých oblastiach zemskej atmosféry. A dokonca ešte hrozivejšia bola skutočnosť, že táto diera sa náhle objavila na odľahlom mieste, ďaleko od oblasti, odkiaľ bolo CFC vypúšťané. Ozónová diera nám ukázala, ako málo toho vieme o vplyve ľudskej činnosti na chemické zloženie atmosféry.

To sa stalo v roku 1985. A čo potom? Svet sa začal zaujímať o stav planéty a obavy o ozónovú vrstvu sa ešte zväčšili. V roku 1987 bol podpísaný medzinárodný protokol o 50%-nom znížení výroby CFC do roku 2000. Za dva roky ale bolo jasné, že to nestačí, a tak sa rok nato 56 národov, ktoré podpísali Montrealský protokol, stretlo v Londýne. Pretože sa výskumom zistilo, že k zoslabovaniu ozónovej vrstvy dochádza oveľa rýchlejšie, všetkých 56 národov súhlasilo s úplným zákazom do roku 2000. Pretože sa USA, Japonsko a ZSSR nechceli dohodnúť ma pôvodnom termíne, Kanada a ďalších 13 krajín vydalo zvláštne prehlásenie, že prestanú s výrobou CFC a halónov do roku 1997. Dve z najbohatších krajín (USA, Japonsko), ktoré produkujú najväčšie množstvá týchto škodlivín, sa od dohody dištancovalo.

Táto dohoda svedčí o záujme sveta zachovať si ozónovú vrstvu (a s ňou aj vlastnú existenciu), ale je to len malý krok, ktorý spravili príliš neskoro. Ako hovorí Rowland:

„Aj keby sme dosiahli úplný zákaz hneď zajtra a od tej doby by nedochádzalo k žiadnym vypúšťaniam týchto plynov, situácia sa bude zhoršovať ešte do konca storočia. K postupnému zlepšeniu dojde až za 200 rokov.“ A každý rok ďalšieho používania CFC predlžuje plánované zotavenie ozónovej vrstvy o ďalšieho 3,5 roka.

Väčšina CFC zostáva v atmosfére 75-100 rokov. Z tohto dôvodu je takmer všetok CFC, ktorý bol doposiaľ vyrobený, stále v rovnakom množstve v atmosfére: v polovici 80-ych rokov bol vypustený takmer milión ton ročne.

Medzitým sa ozónová diera rozšírila až nad Austráliu a ďalšia bola objavená v okolí Severného pólu. V zime roku 1989 dosiahla ozónová diera v Antarktíde najväčších rozmerov od doby svojho objavenia: 2,5 krát veľkosť Kanady. A bolo zrejmé, že poškodenie ozónovej vrstvy sa ešte zväčšuje. Bola objavená nová diera u MacQuarryho ostrova pri Austrálii a taktiež vrstva mimo dier sa oslabovala. Správa uverejnená na Londýnskej schôdzi ukázala 10%-né oslabenie ozónovej vrstvy od roku 1967 v strednej Európe a Severnej Amerike.

Správa Programu životného prostredia Spojených národov odhaduje, že oslabenie ozónu o 1% vyvolá nárast onemocnení na rakovinu kože o 3% a spôsobí prírastok ďalších 100 000 prípadov oslepnutia šedým zákalom.

Táto správa ďalej varuje pred zvýšením počtu infekčných ochorení, pretože normálny imunitný systém stráca účinnosť v dôsledku nadmerného ultrafialového žiarenia typu B. To znamená väčšie rozšírenie a častejšie výskyty spalničiek, infekčných oparov, tuberkulózu a malomocnosť. Ďalej k tomu prispieva skutočnosť, že účinnosť očkovaní sa znižuje, ak bola očkovaná koža vystavená žiareniu typu B.

Takisto dojde k poklesu rastlinnej a živočíšnej výroby na pevnine i v oceánoch. Mnoho poľnohospodárskych plodín neporastie, neskvitne ani nevyklíči. Fytoplanktón- mikroskopické rastliny žijúce v jazerách a oceánoch- má zásadný vplyv na podnebie a stabilitu potravinového reťazca. Tieto rastliny sú veľmi citlivé na zosilnené UV žiarenie. Aj keď UV žiarenie neprechádza vodou, straty fytoplanktónu môžu byť značné. Tieto mikroorganizmy sú základom potravinového reťazca v moriach. Ak zmiznú, potravinová pyramída sa môže zrútiť. Fytoplanktón takisto absorbuje polovicu oxidu uhličitého, ktorý vzniká našou činnosťou. Ak začne fytoplanktón odumierať, otepľovanie Zeme sa urýchli.

Ozón (O3) je plyn, ktorého koncentráciu vo veľkej miere ovplyvňuje automobilizmus. Tento plyn sa vyskytuje vo všetkých vrstvách atmosféry, ako v stratosfére- vo veľkých výškach, tak aj v troposfére- pri zemi.

Je ale dôležité chápať rozdiely vo význame prítomnosti ozónu v jednotlivých vrstvách atmosféry. Kým v stratosfére, ktorá sa nachádza vo výške 12 až 80 km nad zemou, má ozón ochrannú funkciu a chráni nás od nepriaznivého účinku ultra-fialového žiarenia, v prízemnej vrstve majú zvýšené koncentrácie ozónu škodlivý vplyv na ľudský organizmus.

V dôsledku ľudskej činnosti došlo k narušeniu koncentrácie ozónu v jednotlivých vrstvách. Používaním niektorých chemických látok (CFC) vedie k poškodzovaniu prirodzenej vrstvy ozónu v stratosfére a ku vzniku ozónovej diery. Keď sa obsah ozónu zníži o 50%, hovoríme o ozónovej diere.

Na druhej strane spaľovaním benzínu a nafty v motorových vozidlách dochádza k tvorbe oxidov dusíka ( oxidy dusíka- link) a iných chemických látok, ktoré pod vplyvom slnečného žiarenia vedú k zvýšeným koncentráciám ozónu v troposfére (tzv. letný smog).

Zvýšená intenzita UV žiarenia narúša DNA v bunke, zvyšuje výskyt rakoviny (najmä rakoviny kože), očné choroby (najmä zápaly spojoviek u ľudí aj zvierat), narúša imunitný systém, rozkladá chlorofyl a znižuje tým výnosy plodín.

Prvý raz upozornil na kyslosť dažďových zrážok v súvislosti so zadymeným prostredím v okolí Manchestra anglicky chemik Smith roku 1852, o 20 rokov neskôr použil aj ako prvý pojem kyslý dážď. Odborníci sa začali venovať kyslým dažďom až v roku 1967, keď švédsky pôdoznalec Oden opísal súvislosť medzi stúpajúcou kyslosťou dažďových zrážok, časom a zemepisnými oblasťami. Kyslé dažde neboli ani v minulosti neznámym pojmom. Kedysi ich spôsobovali svojou činnosťou sopky, močiare a planktón v oceánoch. Vedci však upozorňujú na to, že množstvo kyslých dažďov za posledných 200 rokov prudko vzrástlo.

Kyslé dažde vznikajú ako dôsledok intenzívneho spaľovania fosílnych palív bohatých na obsah síry a dusíka, najmä hnedého uhlia. Takto sa do atmosféry dostáva veľké množstvo oxidov síry a dusíka na úkor hydrogén uhličitanov. Významný je však aj tretí faktor- kyselina chlorovodíková vznikajúca pri spaľovaní plastických látok, najmä PVC ( z 1000g PVC sa vytvorí až 700g HCl). V atmosfére reagujú tieto exhaláty so zrážkovými vodami a do prostredia sa vracajú ako kyslé zrážky v podobe dažďa alebo snehu.

Kyslé dažde vyplavujú z pôdy mnohé mikroprvky (napr. vápnik, mangán, sodík, draslík), čím sa výrazné zhoršuje jej kvalita a aj kvalita vodného prostredia. Kyslé dažde však môžu extrahovať z pôdy do vodného prostredia aj toxické prvky (napr. hliník, med, ortuť, olovo, nikel, berýlium, cín). Takto otrávená voda potom výrazné zasahuje do prírodných ekosystémov.

Nie všetky pôdne lokality však reagujú rovnako na kyslé dažde. Niektoré lokality najmä s alkalickou pôdou pomerne dobre znášajú kyslé dažde, alkalická pôda pôsobí ako neutralizátor. Ak jazera čí rieky nemajú vo svojom okolí alkalické pôdy, stavajú sa veľmi rýchlo mŕtvymi. Vo Švédsku majú napríklad zo 100 000 jazier mŕtvych 20 000.

Najkyslejší dážď v Európe sa doteraz nameral v roku 1974 nad Škótskou vysočinou s pH 2,4, na porovnanie ocot používaný v domácnosti ma pH 2,5. V severných Čechách majú dažde hodnotu pH 6,4- 6,6, naše Vysoké Tatry 4,3-5,5, Bratislava 4,9-5,7. V Pensilvánii padal dážď ktorého pH namerali okolo 2,7. V západnej Virginii však zistili kyslý dážď s hodnotou pH až 1,5.

Kyslé dažde ohrozujú mikroorganizmy v pôdnom i vodnom prostredí. Nevyhnú sa im ani rastliny, ktorým poškodzujú korene i listy, znižuje sa ich fotosyntéza a rast. Negatívne sú ovplyvňované aj semena rastlín. Zo stromov sú na kyslé dažde citlivé napr. borovica, breza, jabloň, zo zeleniny fazuľa, reďkovka a jahody.

Negatívny vplyv kyslého dažďa na stromy sa prejavuje v troch fázach:

Je veľmi ťažké určiť vždy špecifické príčiny tohoto javu, o ktorom sa hovorí ako o kyslom daždi, keďže nepôsobí osamote ale ako súčasť rôznych foriem znečistenia ovzdušia a taktiež je následné kombinovaný s ďalšími stresovými faktormi ako je sneh, vietor, napadnutie hmyzom, hubovými ochoreniami a škodcami.

Dopad na živočíchy

Kyslé dažde majú výrazný dopad aj na živočíchy. Pôsobenie životného prostredia na vodne organizmy je veľmi komplexne. Ak vyhynie jeden organizmus, iné sú ohrozené tiež, pretože sú vzájomné na seba viazane v rámci potravinového reťazca. Povrchové kontinentálne vody, s výnimkou rašelinísk, mávajú pH v rozmedzí 6,5- 8,5. V kyslých vodách pri pH 5,0 sa napr. nevyvíjajú zárodky obojživelníkov a hynú aj dospelé jedince. Pri pH 5-6 sa nezozmnožujú až hynú viaceré druhy rýb, dafnie aj mäkkýše. Pozemne živočíchy bývajú taktiež postihnuté, nakoľko ich život závisí na vodnom systéme. Mnoho vtákov sa živí rybami. Po tom, čo ryby vymiznú, strácajú sa aj niektoré populácie vtákov, a kyslé dažde vedu k poškodzovaniu tak živočíšnych ako aj rastlinných druhov. Ak sa vtáky živia vodným hmyzom s prekyslených vôd, majú vajcia s tenšími škrupinami, menšie znášky a ich embrya sa nevyvíjajú. Na vtáky negatívne pôsobí aj veľa hliníka, ktorý sa dostáva do vody vyplavovaním z pôdy.

pufračná fáza - ešte sa udržiava celková stabilita ekosystému, ale zaznamenáva sa istá rozkolísanosť pH, pH neklesne pod 5,5. Druhové zastúpenie organizmov zostáva ešte prechodne nezmenené.

prechodná fáza- prejavuje sa zvýšeným prísunom kyselín zo zrážok, pH silne kolíše ,aj pod 5,5 a alkalita klesá k nule. Za tohto stavu postupne hynie väčšina pôvodných druhov rýb, zooplanktónu a klesá celková druhová diverzita organizmov v ekosystéme.

fáza novej stability - pH klesá na hodnotu 4 a ustaľuje sa nová pufračná schopnosť vody. Narastá koncentrácia ťažkých kovov a hliníka vo vode. Ekosystémy postihnuté acidifikáciou majú nízku druhovú diverzitu planktónu aj bentosu a sú bez rýb, prežiť dôkaze iba uhor. U nás sa acidifikácia najvýraznejšie prejavuje v tatranských plesách nad pásmom kosodreviny.

Dopad na stavby

Kyslé dažde môžu mať väzný vplyv aj na stavby. Materiály ako sú kameň, rôzne nátery a maľby alebo iné štruktúry, vrátané kovov, sú nimi poškodzované alebo často úplné zničene. Kyslé dažde doslova pomaly "požierajú" materiál až pokiaľ sa úplné nerozpadne. Stavebne materiály sa tak začínajú rozdrobovať, kovové konštrukcie korodujú, farby v maľbách miznú a na skle sa usadzujú inkrusty.

Odhaduje sa, že korózia kovových konštrukcii budov v dôsledku kyslých dažďov spôsobuje škody len v USA v sume dvoch miliárd dolárov ročne. Na mnohých miestach sveta boli zničené stavebne pamiatky, ktoré v minulosti prežili stáročia, ale neprežili posledne desaťročia. Príkladom môže byt katedrála Sv. Pavla v Londýne, ktorej kamenne múry boli "rozožraté" kyslými dažďami. V Ríme bola Michelangelova socha Marka Aurélia odstránená z verejného priestranstva, aby bola uchránená pred pôsobením vzdušného znečistenia.

ĽUDSKÉ ZDRAVIE

Ľudia sú závislí na potrave, vode a vzduchu, ktorý dýchajú. Všetky tieto zložky sú ovplyvňované kyslým spádom a vplývajú tak na kvalitu ľudského zdravia. Väčšina medzinárodných štúdii poukazuje na to, že existuje závislosť medzi znečistením a dýchacími problémami v citlivej časti ľudskej populácie, kam patria napr. deti, starší a chorí lúdia. Kyslé dažde taktiež robia niektoré toxické prvky ako sú hliník, med a ortuť rozpustnejšími, čím sa tieto škodliviny ľahšie dostavajú do ľudského organizmu. Podľa správy U.S. Office of Technology Assessment kyslé dažde spôsobujú v USA približne 50 tisíc úmrtí ročne.

Jedným z najdôležitejších problémov spojených s kyslými dažďami je, že dažde prenášajú kontamináciu veľmi ľahko a rýchlo z oblasti zdroja znečistenia do oblasti kde žiadne emisie nie sú. Vysoké komíny elektrárni a továrni majú zabezpečiť, aby sa znečistenie nedostávalo do okolitých miest, ale bolo rozptýlené v atmosfére. Keď sú tieto škodliviny absorbované vzdušnou vlhkosťou, okysľujú ju a následné sa dostavajú do ovzdušia, kde sú súčasťou oblakov. Oblaky sú unášané vetrom a kyslé dažde sa tak dostavajú do veľmi vzdialených oblasti od zdroja.
Zvlášť drastickým príkladom je Nórsko, ktorého energetické zdroje sú prevažné čisté, pretože ma dostatok vodnej energie, ale i napriek tomu sú nórske vody a lesy ohrozovane znečistením zo západnej a strednej Európy. Z 56000 ton síry, ktorá podľa údajov z roku 1978 spadla na územie Nórska, pochádzalo 84% zo zahraničia.

POUŽITÁ LITERATÚRA A ZDROJE
Š. Paulov -Ohrozenie zivého,
E. Hadač- Ohrožená příroda,
I.Hudec- Hydrobiológia,
internet

Lejak, ktorý sa 10. Apríla 1974 spustil na Pitlochry v Škótsku, sa stal rekordérom medzi dažďami – ani nie tak množstvom napadanej vody, ako svojou kyslosťou. Jeho pH bolo približne rovnaké ako pH citrónového džúsu a svojou kyslosťou prekonal aj ocot. Bol teda niekoľkokrát kyslejší ako normálny dážď. Zatiaľ čo kyslosť dažďa v Pitlochry v Škótsku bola výnimočná, na mnohých miestach Európy a Severnej Ameriky obloha zosiela na zem vodu, ktorá je mnohonásobne kyslejšia, ako by mala byť.

Kyslé dažde rozožierajú fasády domov, poškodzujú pôdu, zabíjajú ryby v jazerách a sú jedným z hlavných ničiteľov stromov, ktoré v Európe po tisíckach odumierajú. Kyslé dažde predstavujú vážny ekologický problém, ktorý nepozná hranice.

Smog, pôvodcu kyslých dažďov , ženú vetry z veľkých priemyselných centier do hôr a lesov. Dokonca ani arktické ovzdušie sa nevyhlo znečisteniu.

Odkiaľ vlastne kyslé dažde pochádzajú? Ich príčinou sú nepochybne také ľudské činnosti , ako automobilová premávka, vykurovanie domov ,továrne a elektrárne. Kyslé dažde neboli ani v minulosti neznámym pojmom. Kedysi ich spôsobovali svojou činnosťou sopky, močiare a planktón v oceánoch. Vedci však upozorňujú na to, že množstvo kyslých dažďov za posledných 200 rokov prudko vzrástlo. Analýza vzoriek ľadovcov z predindustriálnej doby ukázala, že kyslosť vody, z ktorej sa ľadovce vytvorili, pochádza iba z prírodných zdrojov.

Kyslosť dažďov spôsobujú predovšetkým dva prvky- síra a uhlík. Hlavným zdrojom síry sú uhlie a ropa. Ich spaľovaním sa tvorí oxid siričitý, ktorý sa oxidáciou v podobe oxidu sírového mení v kontakte s kvapôčkami vody v oblakoch na kyselinu sírovú. Dusík pochádza zo vzduchu a je takisto jednou zo zložiek ropy. Jej spaľovaním sa oxiduje na oxidy dusíka, ktoré reakciou s vodou tvoria kyselinu dusičnú. Časť kyselín dusíka a síry naprší na mieste svojho pôvodu, časť putuje tisícky kilometrov ďaleko.