|
Voda globálne
Hydrosféra – vodný obal Zeme zahrňuje vodu
morskú (oceány, moria), vodu na pevninách (rieky, jazerá,
nádrže), vodu viazanú v ľadovcoch, podzemnú vodu, pôdnu a
atmosferickú vodu (vodné pary, hmly, oblaky, dážď, sneh).
V oceánoch a moriach, ktoré pokrývajú asi 71% zemského povrchu,
je až 97,2% vody našej planéty. Zvyšok pripadá na vodu pevnín.
Tieto kontinentálne vody sú zastúpené približne 75% vo forme
ľadovcov, 22% podzemné vody a iba 3% vodné toky a jazerá.
Hydrológia je veda, ktorá sa zaoberá štúdiom zákonov vody
v krajine, fyzikálnymi, chemickými a biologickými vlastnosťami
vody.
Hydrogeografia sa zaoberá zákonitosťami priestorovej diferenciácie
vody a jej vzťahmi k ostatným zložkám krajinnej sféry.
Obeh vody, jeho príčiny a bilancia
 Neustály obeh vody na Zemi (v atmosfére,
hydrosfére a v zemskej kôre) je zapríčinený slnečnou energiou
a pôsobením gravitačnej sily. Vplyvom tepla sa voda vyparuje
(výpar) zo zemského povrchu, z hladiny oceánov, jazier a riek.
Vzdušné prúdy unášajú vodné pary, po kondenzácii voda opäť
padá na hladinu oceánov alebo na pevninu v podobe zrážok.
Časť vody zo zrážok, ktoré padli na pevninu sa vyparí, časť
dopĺňa zásoby podzemných vôd, časť odteká povrchovými odtokmi
alebo ako spodná voda podpovrchovými.
Nad oceánom sa viac vody vyparí ako naprší, lebo vodnú paru
vietor zaháňa na súš. Deficit medzi výparom a zrážkami nad
oceánmi je 41 000 km3. Je to množstvo, ktoré každoročne dopĺňa
zrážky na pevnine a prichádza korytami riek späť do oceánov.
Na rozdieloch vodnej bilancie spočíva členenie zemského povrchu
na suché (aridné) alebo vlhké (humídne) oblasti.
- späť
k obsahu -
Svetový oceán
Všetky oceány a moria tvoria súvislý vodný
obal Zeme, ktorý sa nazýva svetový oceán. Tvoria ho štyri
oceány a moria – okrajové, medziostrovné a vnútrozemské.
Reliéf dna svetového oceánu možno rozdeliť na tri základné
typy: podmorské okraje pevnín (šelf, pevninský svah a úpätie),
prechodné oblasti (hlbokomorské priekopy) a vlastné oceánske
dno (oceánske panvy, stredooceánske chrbty). Šelf je podmorským
pokračovaním pevniny a zasahuje do hĺbky asi 200m. Má mierny
sklon a zaberá asi 8% oceánskeho dna. Na šelfoch sa nachádzajú
veľké zásoby nerastných surovín (ropa, zemný plyn, rôzne nerasty)
a bohaté loviská rýb. Šelf prechádza do pevninského svahu,
ktorého spodná časť prechádza do pevninského úpätia. Najrozsiahlejšiu
časť oceánskeho dna zaberajú oceánske panvy, rozprestierajú
sa v hĺbkach 3 000 až 6 000 m. Z plochého dna vystupujú podmorské
hory, ktoré sú sopečného pôvodu a stredooceánske chrbty.
Najmohutnejší je Stredoatlantický chrbát. Oceánske priekopy
sú úzke zníženiny morského dna (viac ako 6 000m). Najviac
sa ich nachádza v Tichom oceáne, najhlbšia je Mariánska priekopa
(11 034m).
Dno svetového oceánu pokrývajú sedimenty: pevninské, prinášané
do oceánov riekami, ľadovcami a vetrom, a hlbokomorské, tvoria
ich zvyšky odumretých morských mikroorganizmov a materiály
sopečného pôvodu.
- späť
k obsahu -
Členenie svetového oceánu
Tichý oceán je najväčší, pokrýva tretinu
povrchu Zeme a takmer polovicu rozlohy svetového oceánu. Priemerná
hĺbka dosahuje takmer 4 000 m. Na pomerne malej vzdialenosti
sú tu veľké výškové rozdiely, zemská kôra je nestabilná, v
týchto miestach sú najčastejšie a najsilnejšie zemetrasenia
na svete.
Atlantický oceán je druhý najväčší na svete, priemerná hĺbka
3 602 m (Portorická priekopa 9210 m). Stredoatlantický chrbát
je esovito prehnutý a rozdeľuje panvu oceánu na východnú a
západnú časť. Vplyvom Golfského prúdu je Atlantický oceán
pri severozápadnom pobreží Európy pomerne teplý i celá severozápadná
Európa je teplejšia ako ostatné územia v tej istej geografickej
šírke.
Indický oceán je rozlohou tretí, má priemernú hĺbku asi 1
100 m, maximálnu hĺbku dosahuje v Sundskej priekope (7 450
m). Na juhu sa Indický oceán široko spája s Atlantickým a
Tichým oceánom, na severe ho úplne uzatvára masívna kontinentálna
obruba, a preto jeho severná časť podlieha silnému vplyvu
podnebia pevnín – monzúny.
Severný ľadový oceán je najmenší, priemerná hĺbka asi 1100
m, maximálne 5 220 m. Hlbokomorské chrbty členia dno na niekoľko
paniev. Stredná časť oceánu je trvalo zamrznutá. Plávajúci
ľad sa pomaly pohybuje od východu na západ – driftuje. S Tichým
oceánom ho spája úzky (vyše 80 m) a plytký (50 m) Beringov
prieliv.
- späť
k obsahu -
Vlastnosti morskej vody
Najcharakteristickejšia vlastnosť morskej
vody je slanosť – salinita, t.j. celkové množstvo rozpustených
minerálnych látok (solí) v jednom kg morskej vody. Najviac
sú zastúpené chloridy (88%) a sírany (10, 8%), menej uhličitany
(0,3%) a organické látky (0,3%). Priemerná slanosť svetového
oceánu je 35%o. Najväčšiu slanosť majú oceány v subtropických
oblastiach, kde je najväčší výpar; menšiu slanosť vo vysokých
zemepisných šírkach, kde je menšie vyparovanie a väčší riečny
prítok. Najvyššiu salinitu má Červené more (42%o) a najnižšiu
Baltské more (od 2%o do 25%o).
Teplota povrchovej vody morí a oceánov je
v súlade s teplotou vzduchu rozdelená pásmovite. Teplota vody
pri povrchu kolíše podľa podnebia medzi 2°C a 29°C, pri teplote
2°C hladina zamŕza. Vo veľkých hĺbkach je teplota rovnaká
– asi 0 až 3°C. Pásmo najvyšších priemerných teplôt vody s
teplotou nad 26°C sa nachádza prevažne na sever od rovníka
(0°- 10° s.g.š.) Vplyvom teplých morských prúdov dochádza
k prenosu tepla z nižších do vyšších geografických šírok.
Severná pologuľa je v priemere teplejšia, je to dôsledok rozsiahleho
zaľadnenia Antarktídy, ktoré vplýva na teplotu vody oceánov
i v nižších geografických šírkach, ako aj toho, že na severnej
pologuli je viac súše.
Farba je ďalšou, tentoraz fyzikálnou, vlastnosťou vody. Čistá
morská voda sa javí ako tmavomodrá, pretože červenožlté farby
slnečného spektra oceánska voda pohlcuje viacej. V niektorých
oblastiach oceánu sa oceánska voda sfarbuje vysokou koncentráciou
fytoplanktónu do zelena a zakalená voda sa stáva málo priepustnou
pre svetlo. Svetlo akejkoľvek vlnovej dĺžky preniká do morskej
vody maximálne do hĺbky niekoľko sto metrov. Aj keď je voda
číra a priezračná, prenikne do hĺbky 150 m len 1% slnečného
svetla.
Pohyby morskej vody
Oceánske vody sú v neustálom pohybe. Spôsobujú to vplyvy:
- kozmické – príťažlivosť Slnka a Mesiaca (príliv a odliv)
- atmosferické – slnečné žiarenie, cirkulácia vzduchu (vlny
a morské prúdy)
- geodynamické – tektonické pohyby v zemskej kôre (zemetrasné
vlny–tsunami)
Základné druhy pohybov morskej vody sú vlnenie
(vetrové, voľné, príboj, zemetrasné), príliv a odliv (viď
maturitnú otázku č. 1. slapové javy), a prúdy (povrchové a
hlbinné).
Prúdenie hlbokomorských prúdov sa uvádza do pohybu hustotnými
rozdielmi, spôsobenými rozdielmi v teplote a obsahu solí.
V Severnom mori sa morskej vode pri tvorbe ľadu odoberá „sladká
voda“. Stúpajúcim obsahom solí v morskej vode sa znižuje jej
bod mrznutia na –2°C. Účinkom nízkych teplôt a vysokého obsahu
solí sa zvyšuje hustota vody natoľko, že klesá na dno a začína
jej cesta späť do Atlantiku.
Povrchové morské prúdy sú hnané silou vetra. Západné vetry
ženú teplú vodu Golfského prúdu od juhu Floridy cez Atlantik
až k západnej Európe. Obrazne povedané vietor vlečie vodu
v oceánoch za sebou. Akonáhle sa však dá voda do pohybu, stáča
sa účinkom Coriolisovej sily na severnej pologuli doprava.
Hlbšie vodné vrstvy sa pohybujú stále pomalšie a smer ich
pohybu sa stále viac odchyľuje od smeru vetra. Tento zvislý
prierez vodnými vrstvami s vyznačením smeru a rýchlosti prúdenia
sa označuje ako Ekmanova špirála.
- späť
k obsahu -
Vodstvo súše
Vodstvo súše tvorí voda, ktorá prichádza
na súš vo forme zrážok a je obsiahnutá v povrchových tokoch,
jazerách, umelých nádržiach, močiaroch ľadovcoch, snehu a
pod zemským povrchom.
Mimoriadny význam pre život na Zemi majú rieky. Zaisťujú odtok
vody zo súše do oceánov a tvoria základnú súčasť obehu vody
na Zemi. (79% pripadá na odtokové oblasti, 21% súše na bezodtokové)
Základné pojmy hydrografie riek:
riečna sieť (vodné toky), prameň, hlavný tok a jeho prítoky,
ústie, dĺžka, spád a sklon rieky, hustota (pomer celkovej
dĺžky tokov a povodí a plochy povodia) a tvary riečnej siete,
povodie (územie, z ktorého hlavný tok s prítokmi odvádza povrchovú
i podzemnú vodu), rozvodie (hranica medzi dvoma povodiami)
- späť
k obsahu -
Hydrologické prvky
vodný stav (výška vodnej hladiny), prietok
(množstvo vody, ktoré pretečie určitým profilom za sekundu),
špecifický odtok (množstvo vody, ktoré odtečie z km2 povodia
za sekundu), koeficient odtoku (vzťah medzi odtokom a zrážkami
v povodí za dlhšie časové obdobie)
Režim odtoku riek vyjadruje časové a priestorové zmeny zásob
vody v povodí. Zmeny sa prejavujú kolísaním vodných stavov
v korytách riek, rozdielmi v prietokoch, v množstve splavenín,
v teplote a v chemickom zložení vody. Na režim odtoku vplýva
podnebie, geologické podložie, reliéf, pôda a vegetácia. Režim
odtoku patrí k najvýznamnejším kritériám pri klasifikácii
riek na rôzne typy.
Rieky sa delia podľa režimu odtoku alebo zdroja zásobovania
(dážď, sneh, ľadovec, podzemná voda a iných kritérií podľa
povodia, dĺžky a prietoku.
V jednotlivých podnebných pásmach majú vodné toky rozdielny
vodný režim:
1. rovníkový režim odtoku – urovnaný stav s dvoma málo výraznými
maximami – Kongo, Amazonas
2. monzúnový režim odtoku – vysoký prietok je v letných mesiacoch
v období monzúnových dažďov – Mekong
3. snehovo-dažďový režim sibírskych a kanadských riek – hlavným
zdrojom vody je topiaci sa sneh – Ob
4. dažďovo-oceánsky režim západoeurópskych riek – najväčšie
stavy sú koncom zimy – Temža
5. vysokohorský snehovo-dažďový režim – maximálny prietok
ma v apríli a v máji, minimum v zime - Dunaj
6. snehový režim nížinných riek východnej Európy – odtok stúpa
od apríla do mája pri topení snehu, potom prudko klesá, v
lete veľa vody stráca výparom a spotrebou vegetácie – Volga
7. ľadovcový režim – maximum odtoku v letných mesiacoch pri
topení snehu – Rhône
Na riekach Slovenska sa výrazne prejavuje výšková zonálnosť,
rozlišujeme tri základné typy riek:
1. vysokohorský typ – najvyššie mesačné prietoky sú v máji
až júli, najnižšie v januári alebo vo februári – Belá v Tatrách
2. stredohorský typ – najvyššie prietoky v apríli, najnižšie
v zime – Hron
3. vrchovino-nížinný typ – najvyššie prietoky v marci, najnižšie
v septembri – Nitra
Jazerá sú prirodzené vodné nádrže, ktoré sa vyskytujú v zníženinách
zemského povrchu. Panvy, v ktorých zatopením vznikli jazerá
môžu byť rôzneho pôvodu: tektonické (vznikli poklesom zemskej
kôry pozdĺž zlomov), Bajkalské jazero, Mŕtve more, ľadovcové
– Tatranské plesá, Ladožské jazero, vulkanické (v kráteroch
vyhasnutých sopiek alebo prehradením doliny stuhnutou lávou),
Titicaca, zmiešané.
Jazerá sú veľkou zásobárňou povrchovej vody, prevažná časť
sladkovodných jazier je sústredená v troch oblastiach:
· Severná Amerika - 25% celosvetových zásob (Veľké kanadské
jazerá)
· Východoafrické jazerá – 22%
· Jazero Bajkal – 18% (najhlbšie jazero sveta)
V suchých tropických a subtropických oblastiach, kde prevláda
vyparovanie nad zrážkami sa nachádzajú slané jazerá. V priebehu
roka menia svoju rozlohu, vplyvom vyparovania strácajú množstvo
vody a niekedy sa pokrývajú soľnou kôrou. Najväčšie je Kaspické
jazero, najslanšie Mŕtve more.
Umelé vodné nádrže obsahujú päťkrát viac vody ako korytá všetkých
svetových riek. Sú ochranou pred povodňami, majú význam pri
zásobovaní vodou, pri výrobe elektrickej energie, v doprave,
pri zavlažovaní, v chove rýb, využívajú sa na turistiku a
rekreáciu. Najrozsiahlejšia je na rieke Volte v Afrike.
Prevažná časť sladkej vody na pevninách je sústredená v ľadovcoch
(asi 1,7% zo zásob hydrosféry). Súčastná plocha ľadovcov na
Zemi je viac ako 16,2 mil. km2. Najväčšie sú pevninské ľadovce
(Antarktída, Grónsko). Ľadovce vznikali premenou zo snehu,
majú zrnitú štruktúru a sú pohyblivé. Vznikajú nad úrovňou
snehovej čiary, kde prevláda hromadenie snehu nad topením.
Nadmorská výška snehovej čiary klesá od trópov k pólom.
- späť
k obsahu -
|
Voda
všeobecne